Radosť zo strachu

Autor: Juraj Búry | 23.9.2013 o 22:34 | Karma článku: 3,38 | Prečítané:  245x

Lebo všetci sa radi boja.   Môžete hovoriť, že nie. Môžete tvrdiť, že sa nebojíte. Klamete. Nie len svoje okolie, ale aj seba. Keby som vás postavil na tmavú cestu, kde by boli len sviečky a začuli by ste kroky, srdce by sa vám šialene rozbehlo. To je fakt.

Bolo to niekedy v zime, keď som sa ocitol v kuchyni s maminou tetou, ktorú som nevidel roky. Nenápadne som sa snažil vytratiť kamsi mimo všeobecného ruchu, keď sa reč zvrtla na školu.

„A o čom máš vlastne bakalárku?“

„O horore,“ snažil som sa zjednodušiť moju tému, oficiálne :Analýza tvorby H. P. Lovecrafta a jeho nasledovníci v súčasnej popkultúre. „Rozoberám jedného konkrétneho spisovateľa a ako na neho dnes odkazujú.“

Tete sa rozšírili oči, mierne sa ku mne naklonila a zašepkala:

„A títo hororoví spisovatelia... oni nemôžu byť normálni, keď píšu také veci. A tí, čo to majú radi, tiež nie.“

Mierne som mykol plecami.

„Asi nie. Neviem. Ja ich tiež mám veľmi rád. A aj iní spisovatelia neboli normálni, nie len hororoví,“ odvetil som vyhýbavo.

Týmto debata skončila. Veď kto by sa bavil so šialencom, že áno?

 

Každý rok rozprávam detiskám v tábore horory, chystám nočnú hru a snažím sa pripraviť čo najviac filmov na maratóny hororov s kamošmi. Nie vždy to vyjde. Kamoši ma prehlasujú a detská nedávajú pozor alebo nevedia doceniť môj starosvetský štýl. Inokedy ich vydesím do špiku kostí a chalani môj výber pochvaľujú. Doma mám niekoľko kníh s Lovecraftovými vecami, zbierku slovenských poviedok so strašidelnou tematikou, zbierku duchárskych poviedok, nejakého Bierca. Nič moc, ale filmotéka mi to vynahrádza. Nikdy som však nevidel To, alebo Osvietenie. Zato dookola pozerám Vreskot alebo Camperterove V zajatí šialenstva. Dead Space je moja druhá najobľúbenejšia hra a hrdo som prešiel Amnéziu. Milujem horor, netajím sa tím. Ľudia si pri tom ťukajú na čelá. Škoda, že nikdy nikoho nenapadlo opýtať sa „PREČO?“

 

Horor je aj v slovenskom fandome okrajová téma, na conoch je vždy priradený k niečomu inému a skupina na Facebooku určená jeho fanúšikom z Čiech a Slovenska má asi len čosi cez 100 členov. Snaha zorganizovať nejakú celoštátnu akciu zameranú na horor sa rozpadla na tom, že by sme obsadili maximálne dva stoly v kaviarni. Len sme nevedeli v ktorej.

„Načo sa mám umelo báť, keď celý svet okolo nás je hrozný? Len sa pozri na správy!“

„Horor? Veď to je úplne nechutné, ako to môžeš sledovať?“

Najčastejšie používané protiargumenty, samozrejme mylné.

Umelo vyvolaná hrôza, simulácia, hra vonku v lese, pri ktorej nám v skutočnosti nehrozí žiadne nebezpečenstvo, sú úplne iné ako tá skutočná, ktorú môžete zažiť, keď nesprávne prestúpite vo vlaku. Má totiž špecifický cieľ. Je to snaha o vyvolanie zážitku, najčastejšie estetického, po ktorom prichádza katarzia. A na to nemusí byť nutne nechutný. Vezmite si takého E. A. Poa alebo tretieho Votrelca.

Zvládol som to, prešiel som tým aj napriek strachu, teraz sa už toho nebudem báť. To je to, čo si ja hovorím po dobrom filme alebo na konci hry. Samozrejme, že sa budem báť stále, možno toho istého, možno niečoho iného, ale to v tej chvíli nie je podstatné. Podstatný je zážitok. Taký, na ktorý si rád spomeniem, nie taký, na ktorý budem chcieť zabudnúť. Horor mi ho ponúka, horor vo všeobecnosti ponúka jeden z najsilnejších druhov estetických zážitkov. Lebo strach je tá najsilnejšia emócia. Vedia to nie len milovníci tohto žánru, ale aj športovci (zvlášť tí adrenalínoví), vie to každý, kto rád riskuje.

 

Lebo všetci sa radi boja.

 

Môžete hovoriť, že nie. Môžete tvrdiť, že sa nebojíte. Klamete. Nie len svoje okolie, ale aj seba. Keby som vás postavil na tmavú cestu, kde by boli len sviečky a začuli by ste kroky, srdce by sa vám šialene rozbehlo. To je fakt. Neznámo je totiž tá najdesivejšia vec vôbec. Už od praveku sa bojíme toho, čo nepoznáme. A napriek tomu sa mi každý rok na nočnú hru prihlási cez tridsať detí. Niektoré si ju vychutnávajú, niektoré ju prejdú so sklonenou hlavou, aby sa náhodou nezľakli (a potom hovoria, aká bola nudná), alebo zakrývajú svoj strach sileným smiechom. Aj tak tam vstúpia a idú sa dobrovoľne báť. Neznámo je nie len strašidelné, ale aj vzrušujúce.

 

A preto tvorí hnaciu silu hororu. Hororu, ktorý vôbec nemusí byť nechutný alebo neaktuálny. V pozadí každého dobrého hororu sa totiž ukrýva celkom „obyčajný“ strach, s ktorým sa stretáme denne. Horor je nástroj, ktorého špecifický jazyk nám chce pomôcť prekonať tento strach cez bezpečnú simuláciu. Často krát to nerobí priamo, alebo schválne, vždy sa to však deje.

 

Keby sa ma vtedy teta opýtala, prečo mám rád horor, viem čo by som povedal.

„Lebo je to naozaj silný zážitok, katarzný a svojím spôsobom očisťujúci .“

Kto nezažil, nepochopí. Kto nechce zažiť, nechce ani chápať.

 

Mám strach. Nezakrývam to, neviem prečo by som mal. Bojím sa často. Ani za to sa nehanbím. Lebo sa bojím rád. Ako v postate všetci. Strach je jeden z hlavných dôvodov, prečo sa ešte ľudstvo cíti živé.

Bojme sa s radosťou.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.


Už ste čítali?