Tvorivá kríza

Autor: Juraj Búry | 10.10.2013 o 0:14 | Karma článku: 5,86 | Prečítané:  259x

Niekto mi povedal, že mám písať o tom, v čom sa považujem za dobrého, v čom si myslím, že ma nikto nepredbehne. Tak fajn! Ja som najlepší... vo výhovorkách. Som extra super v pýtaní si ďalšej šance. Tak niečo napíšem k tomu.

Pozerám na tento virtuálny list papiera a pozeral som naň aj večer. Po troch hodinách „úporného premýšľania“ som napísal túto vetu. Celkom dobrý úvod, nemyslíte?

V poslednej dobe sa mi veľmi ťažko píše. Slová mám v hlave, nápadov mám dosť, len keď si sadnem za klávesnicu, váham. Naozaj niekoho zaujíma, že Staviteľ od Draga Jančara je krásna kniha o mýtoch a o komunizme, písaná pre tých, čo ho nezažili? Asi nie.

V kine som tiež nebol mesiace, poviedok mám rozpísaných aspoň trinásť, ale na žiadnu nemám náladu. Neviem nájsť jediný dôvod, prečo by som mal ja, tak ako stovky ďalších Slovákov na sme.sk, písať o našej politike alebo o povrchných veciach, čo ma štvú. Z akej pozície mám ja právo verejne niekoho poučovať o tom, či majú alebo nemajú mať homosexuáli také a onaké práva. To si radšej nechám k pivu, pri úzkom okruhu známych alebo do správ.

 

Nedávno som sa stretol na chodbe v škole s mojou najobľúbenejšou slovenskou komiksovou autorkou – Godkou. Ukázalo sa, že má podobný problém.

Na čom, sakra, budem(e) pracovať? Jeden by chcel to a to, komiksová séria, séria blogov o horore, podkasty a tak ďalej. Čo si vybrať?

Vtip je v tom, že stále mám čo robiť. Len vždy, keď si sadnem za klávesnicu, prednosť dostáva niečo iné. Nedopozeraný seriál, nivočenie zombíkov, chat s ľuďmi, ktorých nepoznám alebo zmena profilovky. A potom si chcem pospať!

Aj by som dal prednosť písaniu, ale je to také pomalé, pokiaľ sa dostanem do polky textu, som myšlienkami už kdesi inde. Keby to išlo rýchlejšie, plynulejšie a ja by som si to vychutnával bez námahy, to by bola parádička.

 

Tu je jadro problému. Viac chcem dostávať ako dávať. Som konzument, lenivec, ktorý si zvolil ľahšiu cestu. Príbeh si radšej pozriem, ako ho vymyslím. Produkovať niečo je namáhavé, o to ťažšie, keď máte pocit, že vaša práca je nedocenená. Nie je to len môj problém, začína ho mať celá spoločnosť. Každý chce niečo, (najlepšie niečo - zbytočné) čo je len jeho, avšak to chce od ostatných. Aj menšina chce byť väčšina. Aj ja chcem to, čo má druhý alebo nech nemá ani on to, čo nemám ja. A chcem to hneď tu a teraz, sadnem si a budem čakať, kým to na mňa spadne.

Chcem prinášať kvalitný obsah bez skúmania témy. Chcem byť čítaný autor bez toho, aby som musel dlho písať. Chcem dostať plácu bez práce, bez rutinnej práce, lebo niekto niekedy v mojom živote povedal, že rutina je zlo.

 

Pozriem sa do zrkadla a jedna z tých osobností, ktoré v sebe dusím na mňa niečo kričí. Niečo o tom, že to tak nejde. Keď chcem o niečom písať, tak sa tomu musím rozumieť alebo si aspoň myslieť, že sa tomu rozumiem. Chceš vydať knihu? Tak si sadni na ten lenivý zadok a minimálne hodinu denne píš! Ja viem, že je jednoduché sa na film len dívať. Už trochu zložitejšie je nad ním aj rozmýšľať. Lenže ty si teraz niekomu sľúbil, že si to pozrieš / prečítaš, porozmýšľaš nad tým a ešte to aj dáš na papier a to sa nespraví samo od seba!

 

„Ok, ok, len ma prosím nebi!“ poviem zrkadlu.

 

Niekto mi povedal, že mám písať o tom, v čom sa považujem za dobrého, v čom si myslím, že ma nikto nepredbehne. Tak fajn! Ja som najlepší... vo výhovorkách. Som extra super v pýtaní si ďalšej šance. Tak niečo napíšem k tomu.

 

Nariekame aká je spoločnosť degenerovaná, prekrútená, zvrátená. A budeme nariekať aj ďalej, lebo kto si prizná, že chyba je v ňom? Máte problém s vojnami? Hej? Tak si spomeňte ako si dokola opakujeme, že náš názor je dôležitý, dôležitejší ako názor ostatných. To si myslia aj tí bojujúci. Aj oni si myslia, že ich názor je dôležitý. Asi by bolo fajn si pripomenúť, že náš názor často nestojí ani za deravý groš. Zišlo by sa to pripomenúť hlavne tej časti populácie, ktorá si myslí, že má právo sa vyjadrovať ku každej blbosti. Najlepšie anonymne, cez internet. Štát sa o vás nestará? Fakt? To je hrozné! Skúste sa teda postaviť, zohnať si prácu a starať sa o seba sami...

 

Cielene strieľam do vlastných radov, aj sám do seba, lebo občas je to potrebné. Nejako sme sa totiž naučili, že ľahšia cesta je tá správna, lebo nám je na nej dobre. Hovno, hovorím, hovno! Človek dokáže oceniť hodnotu niečoho až vtedy, keď ju zaplatí. Je 21. storočie, máme technológiu, ktorá to za nás urobí; máme zlú spoločnosť, niekto sa o nás má starať... tieto kecy si môžeme niekam strčiť.

Dokonca aj tie moje s „tvorivou krízou“! Je to len výhovorka. Zlenivel si, Juraj, tak to je!

Spomeň si na jeden z najkrajších zvukov na svete: tichá hudba Loreeni McKennit na pozadí klepotu klávesnice!

 

Fajn. Teraz som sa nabudil. Škoda, že mi to vydrží akurát tak do konca víkendu. Ale keď mi napíšete, o čom by ste si radi prečítali (alebo aspoň, že sa vám to páčilo), možno tým niečo zmeníte! Tentoraz má váš názor nejakú hodnotu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.


Už ste čítali?